Ako sa príbehy Vnímajkov stávajú oporou detí v ťažkých situáciách
Za Vnímajkami stoja nielen príbehy v knihe, ale aj tie reálne – z tried, kde učiteľky denno-denne čelia náročným situáciám. Adaptácia, neprijatie, choroby, výnimočnosť… Vnímajkovia nie sú zázračná palička, ale pre mnohé deti a učiteľky sa stali bezpečným mostom a pomocnou rukou, ako tieto výzvy zvládať. Pozrite si päť autentických výpovedí učiteliek z materských škôl, ktoré ukazujú, ako dokážu Vnímajkovia meniť atmosféru v triede, pomáhať deťom pri adaptácii, prežívaní emócií a budovaní vzťahov.
Tu je 5 skutočných príbehov z praxe materských škôl naprieč Slovenskom.
1. Boľko a Veselka v koži malej bojovníčky
„Máme v triede dievčatko, ktoré má silný ekzém a veľmi sa škriabe. Jedného dňa mi povedala: „Cítim sa ako Boľko, ktorého všetko bolí.“ Vysvetlila mi, že ju to aj veľmi svrbí a bolí, ale keď videla Vnímajkov, rozhodla sa, že aj keď ju to bolí, chce byť veselá. Bola šťastná, že nie je ako Tmejka, ktorá nevidí. A povedala, že sa bude usmievať – ako Veselka.
Veľmi ma to dojalo. Sama v tom našla silu. V príbehoch Vnímajkov videla svoje vlastné prežívanie, a to jej pomohlo. Z Boľka si zobrala pochopenie bolesti, ale zároveň v ňom videla aj silu. Vo Veselke zase našla radosť – a práve tú si vybrala nasledovať. Povedala: „Aj keď ma to škriabe, budem sa usmievať. Chcem byť ako Veselka.“
Vďaka tomuto prepojeniu vedela pomenovať svoje pocity a zvládať ich s nadhľadom, pokojom… a úsmevom.“
(učiteľka MŠ, 31 rokov)
2. Žltačka, vylúčenie a kruh priateľstva
„V triede sa nám po chorobe – žltačke – vrátil jeden rómsky chlapček. V tom čase sa u nás v meste rozšírila žltačka a medzi deťmi to vyvolalo strach. Jedno dievčatko sa s ním nechcelo chytiť za ruku – bála sa, že sa od neho nakazí.
Videla som, že situácia si pýta zásah. Deti som usadila do kruhu a vybrala som Vnímajkov s ktorými v triede pracujeme. Jedného po druhom som ich kládla na koberec, tak, aby sa držali za ruky. Inku – Vnímajku, ktorá je rómske dievčatko – som položila doprostred. Deti pozerali, čo robím, boli zvedavé.
Vysvetlila som im, že Vnímajkovia sa držia za ruky, pretože sú kamaráti. Aj náš kamarát zo škôlky je zdravý. Neviditeľný bacilko si mohol sadnúť na hocikoho – na mňa, na vás, na kohokoľvek. Tentoraz si vybral jeho. Ale už odišiel a oni sa nemusia báť.
Potom sme si spolu zaspievali vnímajkovskú pesničku „Usmej sa na svet“. V jej refréne som chlapčeka chytila za ruku ja, a hneď na to aj dieťa vedľa neho. Ten kruh, ktorý vznikol, nebol len z detí – bol z prijatia.
Deti som ešte poprosila, aby sa zamysleli: Ako by sa asi cítili ony, keby ich niekto nechcel chytiť za ruku?
Cez Vnímajkov sa dajú ľahšie riešiť aj takéto náročné situácie.“
(učiteľka MŠ, 45 rokov)
3. Z ustráchaného dievčatka k slobodnej škôlkarke
„Spomínam si na jedno dievčatko, ktoré ma už pri prvom pohľade zaujalo. Bola veľmi ustráchaná, tichá a uzavretá. Do jej triedy som prišla v apríli – predchádzajúce pani učiteľky odišli, jedna do dôchodku, druhá na materskú. Pre deti to bola veľká zmena a ja som to vzala ako výzvu.
Hneď od začiatku sme začali pracovať s Vnímajkami. A práve u tohto dievčatka som videla najväčšiu zmenu. Začala ráno prichádzať do škôlky medzi prvými. Hneď po príchode išla za Vnímajkami – chcela sa s nimi hrať, rozprávať. Viditeľne sa uvoľnila. Po pár týždňoch už nebolo nič výnimočné, že sa sama prihlásila, povedala, čo by chcela, alebo prišla s otázkou.
Predtým to bolo nemysliteľné. Bola taká bojazlivá, že ani neprehovorila, keď ju niečo trápilo. Všetko dusila v sebe.
Až neskôr mi jej mamina povedala, že pred mojím príchodom mala dcérka obrovský strach zo škôlky. Zo stresu sa v noci pocikávala. Ten strach pramenil aj z predchádzajúceho prísneho prístupu k predškolákom.
Vnímajkovia sa pre ňu stali oporou. Cez nich sa učila dôverovať, cítiť sa bezpečne a slobodne prejaviť svoje potreby. Ten posun bol obrovský. Z ustráchaného dievčatka sa stala slobodná škôlkarka – vždy prvá, s úsmevom, pripravená začať nový deň.“
(učiteľka MŠ, 41 rokov)
4. Prestala byť čudná – začala byť naša. Až kým…
„Mala som v triede dievčatko, ktoré bolo iné. Nemala žiadne oficiálne potvrdenie od psychológa, no jej správanie sa nedalo prehliadnuť. Hluk neznášala, kolektív odmietala, nechcela byť medzi deťmi. Často bola zúrivá, rozhadzovala hračky, brala ich ostatným. Uzatvárala sa do seba. Nepatrila nikam.
Začali sme pracovať s Vnímajkami. Dlhodobo. Viac ako pol roka. A niečo sa zmenilo – nie len u nej, ale aj u ostatných detí. Deti sa ju naučili prijímať. Začali si ju všímať. Keď niekam odišla, sledovali ju, dávali na ňu pozor: „Pani učiteľka, ona vošla do spálne a vyšla na stoličku!“ Starali sa o ňu. Prestala byť čudná – začala byť naša.
Cez príbehy Vnímajkov sme si vysvetlili, že je iná, ale je to naša kamarátka. Že potrebuje pomoc, ale má v triede miesto ako každý iný. A postupne ju aj ostatní začali vnímať ako rovnocennú. Rozprávali sa s ňou, hrali sa. Prestali sa jej báť.
No tento školský rok prešla do inej triedy. Nová pani učiteľka, nový kolektív. Má svoju asistentku, ktorá jej vo všetkom pomáha ale deti ju neprijali. Akoby ju vôbec nevnímali. Má „svoj svet“ – tak to vnímajú. Nikto na ňu nevolá, nikto s ňou nespolupracuje. Na desiatu sa hádže o zem, schováva sa pod stôl… Znovu je sama.
A mne je z toho ťažko. Viem, že by to mohlo byť inak. V tej novej triede s Vnímajkami nepracujú. A ja viem, že ak by znova dostala priestor a podmienky, kde by ju deti mohli spoznať cez príbeh, cez emóciu… mohli by sa k nej zasa priblížiť.“
(učiteľka MŠ, 51 rokov)
5. Chlapec z Ukrajiny – od odmietania k prijatiu
„Mali sme v triede chlapca z Ukrajiny. Ostatné deti mu nerozumeli a to sa veľmi rýchlo prejavilo – často ho slovne odbíjali, vyhýbali sa mu, nechceli ho prijať medzi seba. Najvýraznejšie to bolo u jedného chlapca – otvorene ho odmietal, nechcel si k nemu sadnúť, chytiť sa s ním za ruku, už vôbec sa s ním hrať.
Začali sme pracovať s Vnímajkami. Pracovali sme aj s emóciami. Cez Ksichtíkov si deti vyjadrovali, ako sa cítia. Hrali sme sa, čítali príbehy, rozprávali sa o tom, čo prežívame a čo môže prežívať niekto iný. Postupne sa atmosféra v triede začala meniť.
Ten istý chlapec, ktorý predtým svojho ukrajinského spolužiaka odmietal, ho prestal slovne napádať. Prestal komentovať, že mu nerozumie. Prestal sa mu vyhýbať. A potom – jedného dňa – si k nemu úplne prirodzene prisadol pri obede. Začali sa spolu rozprávať. Zrazu mu už nevadilo chytiť ho za ruku. Už ho neodmietal. Nerobil rozdiel.
Nestalo sa to zo dňa na deň. Postupne, pomaly, ale stalo sa to. A bol to veľký krok – pre týchto dvoch chlapcov aj pre celú triedu.“
(učiteľka MŠ, 40 rokov)
Ďalšie články:
